Prechod sietí prvej vrstvy, ako sú Ethereum, Solana a Tron, od kryptografie eliptických kriviek k postkvantovým podpisom by podľa IOSCO mohol zvýšiť preťaženie siete a poplatky. Väčšie podpisy vyžadujú viac dát a výpočtového výkonu, pričom integrácia novej kryptografie si môže vyžadovať zmeny protokolu, na ktorých sa decentralizované siete ťažko koordinujú.
Bežné podpisy ECC majú približne 64 bajtov, zatiaľ čo podpisy ML-DSA-44 štandardizované inštitútom NIST majú zhruba 2 420 bajtov — sú teda približne 35- až 40-krát väčšie. IOSCO uviedla, že tento nárast by mohol zaťažiť kapacitu siete, zvýšiť nároky na úložisko uzlov a spomaliť šírenie blokov. Na kvantovo odolnej testovacej sieti Solany viedla náhrada podpisov ECC postkvantovými alternatívami k poklesu priepustnosti približne o 90 %.
Keďže kryptografické systémy sú súčasťou formátov transakcií a pravidiel konsenzu, migrácia sietí Layer 1 by si mohla vyžadovať hard forky. Tisíce nezávislých validátorov a prevádzkovateľov uzlov by museli koordinovať aktualizácie, čo by mohlo viesť k nerovnomernému prijatiu nových riešení a spôsobiť, že niektoré účty, smart kontrakty a aktíva by sa naďalej spoliehali na kľúče zraniteľné voči kvantovým útokom.
Siete Layer 2 čelia samostatnej závislosti: aj keď prijmú kvantovo odolnú kryptografiu, naďalej sa spoliehajú na svoje reťazce Layer 1 pri funkciách, ako sú vysporiadanie, mosty, dostupnosť dát a overovanie. Optimistické rollupy používajú dôkazy o podvode na napadnutie neplatných transakcií; zero-knowledge rollupy používajú dôkazy na overenie transakcií vykonaných mimo reťazca pred ich vysporiadaním. Mnohé existujúce systémy SNARK sa spoliehajú na ECC a možno ich bude potrebné upraviť alebo nahradiť. Systémy STARK používajú predovšetkým kryptografiu založenú na hašovaní, ktorá sa považuje za odolnejšiu voči kvantovým útokom, hoci ich bezpečnosť stále závisí od vhodne zvolených parametrov a silných základných hašovacích funkcií.




